(18. 2. 1745 – 5. 3. 1827)

Volta pochádzal z váženej rodiny. Po štúdiách na jezuitskom kolégiu sa ako 29-

ročný stal učiteľom fyziky vo svojom rodnom meste Como a v roku 1799 profesorom

na univerzite v Pavii. Vykonal niekoľko ciest do zahraničia. Najprv bol vo

Švajčiarsku, kde sa zoznámil s Voltairom, ktorý naň urobil veľký dojem. Neskôr

prišiel do Paríža, kde sa spriatelil s Lavoisierom a Laplaceom, potom šiel do Nemecka

a do Anglicka, kde sa stretol s Priestleyom. V roku 1782 navštívil tiež Banskú

akadémiu v Banskej Štiavnici.

Od mladosti sa zaoberal prírodnými vedami a ako 24-ročný napísal svoju prvú

vedeckú prácu. Skúmal elektrické javy, robil pokusy s leidenskou fľašou, zostrojil

citlivý elektroskop so slameným stablom a platňový kondenzátor. Hoci sa ľudia

zaoberali elektrickými javmi už skôr, dokonca aj v staroveku, až Voltov objav stáleho

zdroja napätia sa stal medzníkom pri využívaní elektriny. Jeho veľký objav sa zrodil

v roku 1799.

Predchádzala mu rozsiahla polemika s talianskym vedcom a lekárom Luigim

Galvanim. Ten pri pokuse zistil, že žabie stehienko upevnené na medenom háčiku

zavesenom na železnom zábradlí v určitých situáciách sa zachvieva. Tento jav nazval

živočíšna elektrina. Volta odmietol toto vysvetlenie a hľadal súvislosť medzi

medeným háčikom, vlhkým stehienkom a železným zábradlím. Výsledkom mnohých

pokusov bolo vytvorenie elektrickej batérie. Volta ju postavil tak, že striedavo kládol

na seba medený a zinkový krúžok a medzi ne vkladal plsť napustenú slanou vodou.

Keď spodný medený krúžok vodivo spojil s horným zinkovým, vznikla Galvaniho

„živočíšna elektrina“ bez živého organizmu, pričom jej intenzita bola závislá od počtu

kovových krúžkov. Tak vznikol Voltov článok – zdroj elektrického napätia.